Kedysi mala každá rasa vlastný svet. Teraz sa musia deliť…

Stáročia dozadu avšak došlo ku konjunkcii svetov a svety sa “zrazili“. Niektoré územia prežili, vo väčšine prežil niektorý z iných svetov. Vznikli bubliny s pôvodným svetom obklopené bublinami iných svetov, pre ľudský život nevhodných.
Trvalo stáročia, než sa kráľovstvu podarilo nájsť spôsob, ako prežiť v iných bublinách. Expanzia začala.
Nová expedičná výprava vyráža čoskoro, jej členmi bude kde-kto. Remeselníci, obchodníci, vojaci, zločinci, žoldáci, lovci, učenci, alchymisti. Nik nevie, či natrafia na divé zvery alebo či na domorodcov brániacich si svoje územie.

Pridáš sa na výpravu za bohatstvom?

Ako to vlastne celé prebiehalo?.

– Zastav. Zastav! ZASTAV HOVORÍM! Pozri sa. Čo to bolo?
– Čo? Ja nič nevidím, niečo sa…
Veta ostala nedokončená. Z kríkov sa jednoznačne ozýval šuchot.
– Pozri. Tam! DO KELU! To nemôže byť odtiaľto. Je to živé?
Príšera… bytosť… humanoid? Sa pomaly zdvihol. Ostré špicaté uši sa črtali oproti svetlu mesiaca a hviezd, ktoré prenikali korunami stromov. Ruka rázne švihla vpred. Obaja pozorovatelia strnuli. Špička ukázala smerom ku kríku. Ďalší šuchot.
Von sa lenivo vyšuchtal jazvec…
Skôr ako si pozorovatelia stihli oddýchnuť, šuchot sa dvihol ako v okolitom kroví, tak v korunách stromov. Všade sa objavovali ďalší špicato uší. Vzduch rozvybrovali tetivy. Šípy sa rinuli zo všetkých strán. A potom…
Svetlo. Výbuch. Tichý. Nie je ho ani tak počuť ako cítiť. V každej kosti. V každom nechte, vlase zube. Výbuch svetla, pena na vlne raziaca si cestu svetom, časom…

– Pripraviť. PÁĽ!
Salva opustila strelcov.
– Pripraviť. PÁĽ!
Salva opustila strelcov.
– Pripraviť…
Trpasličiemu seržantovi zabehla slina aj s fúzmi, keď sa mu od boku ozval prosebný, alebo skôr zúfalý hlas:
– Pane, nemá to význam. Ani ich to nespomaľuje. Tie ich brnenia. Odklonia všetku našu…
Ani tejto vete nebolo súdené dokončenie. Namiesto toho…
Svetlo. Výbuch. Tichý. Nie je ho ani tak počuť ako cítiť. V každej kosti. V každom nechte, vlase zube. Výbuch svetla, pena na vlne raziaca si cestu svetom, časom…

Človek vošiel do krčmy. Hoci jeho kožené oblečenie skoro dokonale zapadlo do miestneho koloritu, nevyzeralo to ako čakal. Rozhodne si to z poslednej návštevy pamatal inak.
Žiadny hlučný ork kričiaci – Ešte mi nalej! A Ty čo okúňaš, myslíš že podvázdam? – tu nikdy nebol. Za celý jeho život.
A škriatka videl naposledy možno, ked sa ako malý prebral zo zlého sna.
– Jasné, že podvádzaš “obor”. Aha! Vidím Ti až do gatí.
Ozval sa piskľavý hlások a drobec dobehol k obrovi. Vyskočil a v rúčke sa mu zhmotnila karta, ktorá bola len o málo menšia ako on sám.
Atmosféra zhustla, strhla sa bitka. Netrvala však dlho. Dalo by sa povedať, že skončila skôr ako sa stihla začať. Zmrazilo ju…
Svetlo. Výbuch. Tichý. Nie je ho ani tak počuť ako cítiť. V každej kosti. V každom nechte, vlase zube. Výbuch svetla, pena na vlne raziaca si cestu svetom, časom…

– Sústreď sa…
Bradatý mentor sa ustarane, možno mierne znechutene ťahal za fúzy.
– Sústreď sa. Uvoľni telo. Spevni myseľ. Celý čas snívaš o tom, že budeš hýbať horami a nedokážeš vytvoriť ani jednoduchú ilúziu.
Mentor sa otočil chrbtom a s povzdychom sa zahľadel z okna. Upútali ho svetlá ktoré videl. Ako hviezdna mapa premietnutá na hladinu jazera. Body, niektoré aj hýbuce sa. Tam, kde doteraz panovala len tma a pokoj. Z úžasu ho vytrhol až žiak.
– Pane… Pane…
Mentor sa otočil. V miesnosti s nimi boli ďalšie osoby. Ale to bolo nemožné. Teleportácia sa predsa ešte nikomu nepodarila. S úsmevom prehodil:
– Beriem späť. Vedel som, že sa to v Tebe raz musí zlomiť. Toto je tá najdokonalejšia ilúzia, akú som kedy videl.
– Ale to nie je moja ilúzia pane. Ja, ja… – zakoktal sa študent – Ja s tým nemám nič spoločné…
Svetlo. Výbuch. Tichý. Nie je ho ani tak počuť ako cítiť. V každej kosti. V každom nechte, vlase zube. Výbuch svetla, pena na vlne raziaca si cestu svetom, časom…

– Pripraviť. PÁĽ!
Salva opustila strelcov.
– Pripraviť. PÁĽ!
Salva opustila strelcov.
– Pripraviť…
Seržant už pomaly strácal hlas.
– Pane, nemá to význam. Ani ich to nespomaľuje. Rozhodne ich to nezabíja. Pane, ja myslím, že už sú všetci mŕtvy.
Seržant sa vytrhol z ozveny posledných slov. Zreničky rozšírené:
-PÁLIŤ PODĽA UVÁŽENIA!
Rozkaz už bol zbytočný…
Svetlo. Výbuch. Tichý. Nie je ho ani tak počuť ako cítiť. V každej kosti. V každom nechte, vlase zube. Výbuch svetla, pena na vlne raziaca si cestu svetom, časom…

Potom prišla tma. Netrvala dlho. Rozhodne rýchlosťou prekonala svetlo. Tak isto ho prekonala aj intenzitou. A pri tom tam možno skutočne ani nebola. Možno prázdnota, by bolo lepšie pomenovanie. Svetlo. Prázdnota a opäť svetlo. Nie všade. Niekde bola svetlom v skutočnosti tma. Ale určite bola svetlejšia ako tá tma – prázdnota – predtým.
A všetci sa začali preberať. Ľudia, trpaslíci, elfovia, orkovia, či škriatkovia, možno víly. Určite nemŕtvy. Vlkodlaci? Tak isto aj všetci ďalší, ktorí dokážu myslieť. Aspoň čiastočne. Proste všetci. Tak všetci tí vedeli, že sa nepohli z miesta. Nepohli sa. Boli presne tam, kde predtým. A napriek tomu im bolo jasné, že sú úplne inde. Nepresunuli sa. To nie. Skôr, ako keby… splynuli…
Okamih prekvapenia trval krátko. Bolesť, ktorá prišla už bola dlhšia. Minimálne kým sa nepominula smrťou. A tá zasa pre mnohých nebola pomalá.
Prvá vlna umrela rýchlo. Medzi všetkými. Ako na jednej, tak na druhej strane. Tí čo ju prežili sa utekali schovať. Aj keď nemuseli. Prvú vlnu prežili všetci, ktorí mali šťastie a po splinutí, konjunkcii, stáli na mieste vhodnom pre vlastné prežitie. Ostatní, ktorí sa ocitli v nevhodnej “atmosfére”, mali smolu. Možno na pár výnimiek, vačšinou ľudí alebo šváby, ktorí sa po prvotnom šoku dokázali dostatočne rýchlo do vhodnej “atmosféry presunúť. Presunúť a obsadiť si vyhovujúcu bublinu reality…

Ako to býva, aj po najtmavšej noci prichádza ráno. A tak nakoniec tí, čo prežili museli znova začať budovať. Čo spadlo bolo postavené. Čo sa rozbilo ostalo často rozbité, lebo mnohí z tých, ktorí to dokázali opraviť umreli. Ale napriek tomu, prežili takí, ktorí dokázali siať a pestovať. Potrava bola.
V jednej z bublín sa rôzne komunity a rasy spojili. V inej niekto dominoval a ostatných zotročil. V tom “lepšom” prípade. V horšom boli vyhladení z “povrchu Zemského”. Aj keď to je len taký rečnícky obrat. Od toho momentu – svetla – sa nedá povedať, čo je Zem, a čo nejaká iná “pôda”.
Tak či tak, kde je mysliaci život, tam sú aj pravidlá. Tie sa líšili bublinu od bubliny. Ale jedno bolo všade rovnaké. Kto prekročí hranicu bubliny… ten skoro určite umrie…

Trvalo len pár storočí, kým niekto prišiel na to, že aj pravidlo “prekročenie hranice bubliny = smrť” existuje len pre to, aby sa porušilo. Jedla bolo dosť, populácia rástla. Populácia rástla, jedla ubúdalo. Jedla ubúdalo, prichádzal hladomor. Kriminalita rástla. Prirodzených úmrtí bol len zlomok. Ostatné boli bratovraždy kvoli kúsku chleba. A cyklus sa opakoval znova a znova. Až kým nebol prerušený pevnou rukou. Pevnou a hlavne so šikovnými prstami iluzionistu, ktorý z nej dokáže ťahať zdanlivo nekonečnú šatku. Rukou, ktorá dokázala ostatných presvedčiť, že za hranicou bubliny čaká bohatstvo. A samozrejme rukou, ktorá držala zásoby jedla. Kto sa dokázal vrátiť spoza hranice a priniesť niečo užitočné bol kráľovsky odmenený. Odsúdení mohli získať milosť…

A ako prví, v tej dobe aj jediní, ktorí tú milosť získali boli trpaslíci. Možno to bola ich húževnatosť. Možno fanatické zaslepenie. Ale odsúdení za šírenie fundamentalistických názorov a buričštvo, sa dokázali vrátiť s niečím, čo navždy zmenilo životy obyvateľov jednej z väčších bublín.
Vrátili sa po dobe, ktorá bola vtedy nevídaná. Trvalo to tak dlho, že sa aj zabudlo na ich odchod. Ako to dokázali? Najprv treba osvetliť, že hlavnými vizionármi boli trpaslíci. Áno, ale pravdepodobne s nimi bolo aj pár ľudí, a nejaký elf. Každá rasa si tam rada pridá nejakého svojho zástupcu, ale originálnu verziu nepozná nikto. Ak tam ale aj boli len samí trpaslíci, bol s nimi niekto, kto dokázal kúzliť, čo je u trpaslíkov veľmi zriedkavé. Dotyčný “kúzelník” sa naučil formu ochrany, ktorá umožňovala krátkodobo vzdorovať vplyvu za hranicou. A naoplátku, trpaslíci ktorých chránil vzívali svojho boha a s jeho pomocou našli artefakty, ktoré dokázali zónu prečistiť “trvalo”. Alebo aspoň, kým bol trpasličí “duch stroja” vzívaný.
Tak vďaka “duchu stroja” vznikla prvá rozšírená kolónia. Trpaslícky fanatici boli z milosti vtedajšieho panovníka zakladateľmi nového náboženstva Aptus Menicus. Začala veľká expanzia a znovudobývanie sveta. A už trvá pod nadvládou ľudí niekoľko storočí…