1.3.2018 / 13:58
28.2.2018 / 12:29
22.9.2017 / 9:43
11.3.2016 / 14:39
Poviedka

… pomedzi koruny obrovských stromov, sťa striebristý vodopád, prenikali lúče slnka. Všetko vyzeralo pokojne, priam vymreto. Chirag sa pomaly otočil dookola, kopiju držiac napriahnutú na bodnutie. Bolo tu príliš veľké ticho. Nebolo možno počuť zvuky vtákov, či hlodavcov, len bzučanie mäsiariek spoza bleskom zrazeného, vyvaleného brestu. Mladý aygur sa bezzvučne zakrádal tým smerom. Srdce mu tĺklo v krku, ale kopija sa mu v rukách nezachvela.

Za stromom ležala roztrhaná mršina jeleňa. Chirag sa sklonil. Z poranení sa okamžite dalo vyčítať, že vrah zveriny neudrel po koristi pre jej mäso. Mladý nomád strčil ostrím kopije do zdochliny, potom sa opäť otočil k vyvalenému brestu.

Rysočlovek stál prichystaný na skok na machom pokrytej kôre stromu. Pazúry sa mu červenali od krvi, špicatými ušami zlovestne zastrihal. Jeho telo pokrývali zbytky potrhaných šiat a sivastá kožušina. V jeho žltých očiach šelmy planul šialený oheň, ale v jeho pohľade bolo niečo ľudské. Kruté, vypočítavé, úlisné.

Chirag útočne pozdvihol svoju zbraň, ale jeho protivník bol čertovsky rýchly. Odrazil sa, letmo prekonal vzdialenosť troch krokov a sotil aygura dozadu, čím mu vyrazil z ruky kopiju. Mladý nomád sa v páde chytil kúskov jeho dotrhanej košele a stiahol k sebe kolená. Chrbtom zhučal do lístia, ale okamžite zo seba plnou silou odkopol rysieho netvora. Hneď ako sa zbavil váhy svojho protivníka, skotúľal sa na bok. Musel dosiahnuť na svoju zbraň. Jeho dlaň stisla rukoväť kopije, ale zdvihnúť ju už nemohol. Beštia tam už bola a svojou labou prišliapla tyč.

Chirag zdvihol pohľad. Uprene sa zadíval do krvilačných očí netvora. Strach necítil, iba horkosť. Už nikdy nebude bojovníkom …

… hovorím Vám Údolie dvoch drakov … tam bolo fakt husto … skoro sme tam všetci skapali … ale stálo to za to …. našli sme tie staré ruiny a prešmátrali sme ich … a priniesli sme si také veci, že by si len čučal … ale dodnes mi behá mráz po chrbte, keď si na to spomeniem … vy by ste sa boli už dávno posr…

Harkun je naozaj perfektné mestečko, trochu málo civilizované, ale aspoň zábavné. Je tu hostinec, obchody a aj divadlo. Klienti sú milí a rozšafní. Hlavne tí novo prichádzajúci. Niektorí majú šťastie a vrátia sa z hôr nabalení, iní zatrpknú a vracajú sa cez nekonečné pláne chudobnejší ako sem dorazili. Ale o takýchto looser-ov sa ja nestarám … ja mám svojich rytierov šťasteny : )

… snažíme sa priviesť civilizáciu medzi týchto bezbožných divochov. Ani nevedia, aké majú šťastie, že sa o nich matka príroda takto postarala. V okolitých údoliach už sú snežné zátarasy a tu, v Údolí dvoch drakov, sa zelená tráva. Večná múdrosť Krad-a však postupom času určite odhalí túto záhadu …

Svet hôr je divoký, jeho duchovia ohromní. Nezabudli ešte hriechy našich predkov, ich hnev na nás môže udrieť kedykoľvek. Duchovia zvierat, elementov či démonov číhajú na všetkých

Len my, šamani ich môžeme skrotiť … votrelcov.

… Rys spokojne zavrčal, spoza tenkých pier mu vyskočili ostré tesáky. Ako keby sa usmieval.

Zaznel frčiaci sipľavý zvuk. Do hrude mu narazila strela s čiernym hrotom a odhodila ho na dva kroky.

Mladý nomád nepremýšľal ani chvíľu. V divočine nežijú dlho tí, čo zaváhajú. Odkopol sa od zeme a prekotil sa ponad plece. Pozdvihol svoju kopiju k útoku.

Vo vzduchu pomaly tancovali hnedožlté listy vytrhnuté z pokrývky jesennej zeme. Rysočlovek ľavačkou zomkol koniec šípu, ktorý sa mu zavŕtal do tela skoro až po pierka, jeho paže sa triasli. Svoj krvavý predátorský pohľad otočil na cudzincov, ktorý sa vynorili asi 10 krokov od bojiska.

Aygur tiež sledoval jeho pohľad. Uvidel dvoch ľudí spoza plání a divného obra s orkskými črtami, ktorý držal v ruke ohromný, na bok otočený luk. To on mohol strieľať.

Beštia zavrešťala a rozbehla sa. Zvierací duch ovládajúci jeho telo ho poháňal k útoku. Chirag po ňom okamžite vrhol svoju kopiju, ale netvor vnímal mihajúcu sa smrť a odskokom uhol. Zbraň ho však prenasledovala, zatočila sa na svojej dráhe a vrazila doňho. Priklincovala ho na hrubý kmeň stáročného dubu.

V rysích očiach vyhasli plamene. Príšere poklesli nemohúce paže. Jej bezvládne telo držala na nohách už len do stromu zabodnutá kopija. Mladý nomád nechápavo obzeral svoju zbraň a otočil sa ku svojim záchrancom. Jeden z nich držal v ruke kúzelnícku palicu, na ktorej z čarovného drahokamu ešte stále plápolala perleťová žiara mágie. Chirag okamžite pochopil, čo sa stalo a odkiaľ prišiel neznámy. Na tvár mu sadol široký úsmev. Zaťatú päsť pritlačil k srdcu, potom k čelu a opäť k srdcu.

– Ďakujem Ti, Satayu.

Čarodej opätoval pozdrav a podišiel bližšie

– Si aygurský bojovník ? – spýtal sa v jazyku horalov.

Chirag sa otočil a pozrel sa na nehybné telo rysočloveka. Potom znovu obrátil zrak na pocestného z ďalekých krajov.

– Áno, som aygurský bojovník – skríkol hrdo a triumfálne zdvihol ruky vysoko hore.

Neznámy očividne nechápal zmysel tohto výbuchu radosti a zmätene sa pozrel na svojich druhov. Rozhodol sa položiť inú otázku.

– Hľadám lar-dorského magistra. Volá sa Imer Ilochart.

Chirag sa striasol. Paže obranne skrížil pred sebou a sklonil hlavu.

– Gashat! – vyhŕkol s neskrývaným zdesením v hlase …