1.3.2018 / 13:58
28.2.2018 / 12:29
22.9.2017 / 9:43
11.3.2016 / 14:39
Poviedka

Oranžová obloha nad Ónyxom pomaly stráca farbu, temnie, akoby v predzvesti smutného obdobia. Mesto pod Štítom sa už dlhé roky teší blahobytu pod vedením Arcimága a jeho piatich detí. Arcimág múdro rozdelil svojim potomkom vplyv v meste, každému podľa jeho predpokladov a schopností. Nik z ľudu sa nepýta ako to, že Arcimág a jeho deti nestarnú, a odkiaľ má deti, keď ho nikto nevidel so ženou. Nie je to potrebné a ani užitočné. Arcimág je proste mág, a ako taký má priam povinnosť byť zahalený rúškom tajomstva. Veď sa zaoberá, ako jediný žijúci človek, mágiou, a to vždy len a len pre dobro Ónyxu. Predsa kedysi pradávno umiestnil nad mesto Štít chrániaci ho pred nebezpečenstvami pustiny, ktorá sa rozprestiera všade okolo. Tak načo by sa niekto staral do jeho záležitostí?!
V Ónyxe je to už raz tak – ak chceš prežiť, musíš priložiť ruku k dielu a nepchať nos do toho, do čoho ťa nič. V opačnom prípade je tu takmer 98,86% šanca, že na ten nos dostaneš kolok, pečiatku, trikrát podpis a zaradia ho do archívu pod písmeno N. A dajú ti zaň platiť daň, plus úradné trovy. Veru, v meste je pomaly viac byrokratov ako kuchárov. Arcimág a jeho alchymisti držia nad všetkým podrobný dozor. Každý kúsok artefaktu, každá nová kniha, každý meč čo ukuje kováč, prosto všetko čo sa vyrobí v meste alebo donesú lovci spoza Štítu, všetko musí byť riadne zaregistrované, prípadne preskúmané a archivované. Ľudia si už život bez úradov, ani nevedia predstaviť.
Ale ako to už býva, nanešťastie sa vždy objaví minimálne jeden rozumný človek, ktorý si povie „Pravidlá sú na to, aby sa porušovali!“ alebo „Aj byrokratovi sa ťažko odoláva prosbe povedanej päsťou.“ A vďaka tomu v meste už roky funguje čierny trh, kde sa dá zohnať veľa zaujímavých vecí, samozrejme za spravodlivú cenu oslobodenú od daní. Pravdaže len v prípade, že sa chcete pustiť do sporu s Arcimágom, jeho potomkami, alchymistami a mašinériou mestskej gardy.

Každý rok sa počestní obyvatelia Ónyxu tešia na Veľký karneval. Aj dnes sa pripravujú, samozrejme počas pracovného voľna. Najlepšie šaty, šperky, slamu povyťahovať z topánok, nech je všetko tip-top. Všetci sa tešia na ten jedinečný večer zábavy a osláv, kedy sa spolu s ostatnými občanmi vyberú na púť mestom. Rok čo rok sa tento had opitých hláv zastaví pred každým významným domom v Ónyxe, vyvolávajúc meno váženého obyvateľa a pozývajúc ho k bujarej zábave. Dav sa nakoniec zastaví pred palácom Arcimága a vypočuje si jeho nudný príhovor o stave mesta. Potom sa pokračuje v zábave až kým aj tých najodolnejších neskolí spoločenská únava.
A tento večer by ani Arcimágov príhovor nemusel byť taký nudný, keďže ho už takmer mesiac nikto nevidel a to môže znamenať len to, že pripravuje niečo bombastické!

Len dve postavy uprostred lesa neďaleko od Štítu nevyzerajú, že by sa pripravovali. Jedna sedí, chrbtom sa opiera o kmeň stromu a potichu chrápe, druhá nervózne prešľapuje pri dvoch takmer prázdnych vreciach slamy. Toho spiaceho jeho známy oslovujú J a toho nervózneho M. Obaja sú odetí v jednoduchých ľanových šatách s kapucňami na hlavách.
M sa zahľadí na oblohu, potom na J-a, pokrúti hlavou, akoby ho strašne mrzelo čo sa chystá urobiť a kopne do svojho spoločníka.
„Vstávaj, už zapadá slnko, o chvíľu sú tu!“ zavrčí v očakávaní ďalšej z múdrostí, ktorými sa J nakazil v knižnici, kde narazil na dielo dávneho učenca Murphyho.
„Aj z ničnerobenia sa dá byť na smrť unavený.“ zazíva J, postaví sa a vezme do rúk jedno z vriec.
M iba zúrivo zagáni a ešte chvíľu spolu čakajú.
Z lesa sa vynoria traja muži. Na dvoch je zrejmé, že sú to lovci, zašpinené šaty, divoké výrazy, meče , ale tretí vyzerá akoby sem na túto pašerácku schôdzu zablúdil nejaký štamgast z jednej z miestnych krčiem. M vytiahne mešec a bez pozdravu ho hodí jednému z lovcov. Tí si zložia z pliec kapsy a vyložia ich obsah na zem. Samé zašpinené haraburdy, povedal by si nestranný pozorovateľ, ale všetci piati muži vedia, že tie artefakty môžu mať ohromnú hodnotu.
„Kto nestaví, nemôže vyhrať.“ povie J s úsmevom a začne nakladať artefakty do vriec a zakrývať ich slamou.
Lovci len kývnu hlavou na pozdrav a nechajú toho tretieho s pašerákmi. J ani M sa nepýtajú ako prešli okolo gardy, ktorá stráži jediný priechod v Štíte, nepotrebujú a nechcú to vedieť. Azda to vie ten neznámy, ale z jeho mlčanlivej tváre a odmietavého výrazu vidia, že s ním veľa zábavy nebude.
„Vybrali ste dobrú noc, počas Karnevalu má každý alibi.“ prehodí M a zavrie vrece.
„Uhm, pôjdeme?“ odvrkne neznámy a vykročí smerom k mestu. J a M sa teda mlčky vyberú za ním.

Nejaký čas v tichu kráčajú, zatiaľ čo na svet padá tma. Zrazu J zastane a vydýchne únavou. Jeho vrece hrkotajúc dopadne na zem. Z neďalekého stromu odletí vystrašená sojka.
„M, poviem ti, buď nám toho naložili dnes priveľa, alebo na mňa už dolieha to pitie. Potím sa jak taký vôl a v ústach mám tiež riadne vyschnuté.“
„Ja ti hovorím, že sa raz prechlastáš do hrobu, ale máš pravdu. Mohli s nami poslať ešte jedného. Ale to by ho museli zaplatiť a vieš, akí sú tí hore držgroši.“ Zasmeje sa M, zloží vrece na zem, a utrie si z čela pot.
Pozrú spýtavo na svojho spoločníka, či by im náhodou nechcel pomôcť a vtedy si uvedomia, že čosi nie je v poriadku. Celý bledý sa trasie ako v kŕči, s očami naširoko otvorenými akoby bol v nejakom tranze. Odrazu padne na zem a listy pod ním začnú syčať a dymiť.
„Čo do čerta….“ chce povedať M, ale vetu ani nestihne dokončiť … a vybuchne na tisíce malých rozžeravených kúskov.
Kým J-a postihne podobný osud a lesom sa rozliahne tresk ešte jedného výbuchu, stihne si ešte spomenúť na svojho obľúbeného učenca a jeho zamyslenie nad životom a smrťou:
„Lepší hrozný koniec, ako hrôzy bez konca“ …