1.3.2018 / 13:58
28.2.2018 / 12:29
22.9.2017 / 9:43
11.3.2016 / 14:39
Poviedka

“Na počiatku tretieho veku Ónyxu stál alchymista. Alchymista ovládol hmotu, ovládol energiu a ovládol myseľ. Nie je dokonalejšej bytosti”

Sebastian Adams – tisícročná ríša a sláva Alchýmii (súčasť grantu na rozvoj moderného umenia – riaditeľstvo verejnej alchymistickej knižnice Ónyxu).

Cez zašpinené okno prenikajú do miestnosti prvé náznaky svitania. Vstal som už pred hodinou a teraz je konečne čas pobrať sa do práce. Vítam akúkoľvek aktivitu, pri ktorej nemusím rozmýšľať. Už mesiac som sa poriadne nevyspal. Strach a zlé svedomie ma budí nočnými morami. Na ulici je rušno. Dvere obchodníka oproti sú vylomené a pred dverami stoja dvaja príslušníci žoldáckej stráže. Na okne vedľa dverí je namaľovaný modrý kruh…tu býval mág.

Spomínam si, keď sa to začalo. Nočné prehliadky, ľudia obvinení z praktikovania mágie. Modrá farba a značky na budovách. Prvý verejný súd a predstavenie riešenia. Prvá „verejno-prospešná“ pracovná agentúra pre rehabilitovaných mágov…

Zahĺbený do spomienok hľadím pred seba. Jeden žoldák sa na mňa zdíva a prižmúri oči. Rýchlo odvrátim pohľad a pokračujem v ceste. Ako každé ráno, každý deň. Rovnaká cesta, rovnaká práca. Celý život…

Nezabudni si vyzdvihnúť svoj liek. Len zdravý človek môže výkonne pracovať pre naše prežitie.

Ceduľa nad výdajným miestom pripomína každému ten nepríjemný fakt. Všetci sme nakazení. Liek…neexistuje. Jedine prípravok na potláčanie pôsobenia choroby. Starý otec rozprával, že jeho starý otec mu vraj rozprával, že niekedy sa nad celým Ónyxom rozprestieral štít, ktorý ľudí pred chorobou chránil. V dnešnej dobe musí každý užívať denne liek. Pochválen buď alchymista, ktorý ho vymyslel.

Prácou k prežitiu!

Všetci musíme priložiť ruku k dielu, aby sme v tomto nehostinnom svete prežili. Akoby sme mali na výber. Nepracuješ, nedostaneš liek. Nedostaneš liek, do dvoch dní je z teba mŕtvola. Jednoduchá a jasná rovnica, ktorú každý chápe.
Pred budovou súdu stojí dav ľudí a sleduje „verejné vystúpenie“ tiež známe pod názvom „súd“. Na lavici obžalovaných sedí mladý človek v pracovných šatách. Pravdepodobne nejaký robotník. Hlavu má zvesenú, je zmierený so svojim osudom a uprene hľadí na svoju ruku, ktorá modro svetielkuje – príznak používania mágie. V dnešnej dobe už súdy nie sú to, čo pred rokmi. Verdikt je vždy ten istý: mág dostane liek a status rehabilitácie, polovica jeho majetku ide súdu, druhá polovica človeku, ktorý ho udal. Zopár ľudí si na tom postavilo pekné živobytie.
V práci deň ako každý iný. Mojou úlohou je triediť artefakty. Určiť, ktoré sú nebezpečné a označiť ich. Nudná a nezáživná práca. Ale vždy lepšie ako kopať zákopy. V spomienkach zas zablúdim k tomu osudovému večeru…

– Hej ty! S tebou vravím, ty s tými okuliarmi! Na č..čo čumíš?
žoldák mal už riadne vypité. Zjavne tu s kamarátmi už niekoľko hodín sedel a pracoval na sebe. Bolo mu jedno, do koho sa pustí. Snažil som sa vyzerať čo najviac nenápadne ale aj tak si ma všimol. Žoldáci nemajú radi úradníkov…
-Kľud, len si vypijem pivo a vypadnem…
-to teda hej
zachechtal sa a veľavravne sa zahľadel na rozbité okno pri dverách.
Už mi bolo jasné, prečo sú na ulici črepy skla. Prečo som ja debil nešiel do nejakej normálnej krčmy, ale ku strážnici.
Chytil ma za ruku a chystal sa ma udrieť. Snažil som sa uvoľniť, aj keď som vedel, že proti vytrénovanému vojakovi nemám šancu. Zaťatá päsť sa blížila.
Vojak odskočil a držal sa za ruku. Padol na kolená a zavyl. Zo zranenia na ruke sa valila krv. Neviem, čo sa stalo. Zrazu ma pustil. Nebol čas rozmýšľať. Vybehol som na ulicu a stratil sa v dave. Bežal som celú cestu domov a za každým rohom čakal hliadku, ktorá ma zastaví. Zdalo sa mi, že za sebou počujem ťažké kroky vojenských topánok. Doma som zamkol a celú noc sledoval oknom ulicu. Na ruke, za ktorú ma vojak chytil svetielkovalo niekoľko modrývh pruhov v tvare jeho prstov…

Zahučanie sirény ma vytrhlo zo zamyslenia. Je čas dať si liek. Alchymistický náramok na pravom zápästí bliká. Upozorňuje, že je čas. Upozorňuje mňa a samozrejme aj autority. Sledovanie obyvateľstva je v týchto ťažkých časoch veľmi doležité. Musíme dbať na to, aby sme udržiavali zdravú populáciu.
Liek má kyslú príchuť citrónov. Vypijem naraz celú fľaštičku a odhodím ju do recyklačného koša. Alchymista ochraňuje život. Len vďaka nemu sme prežili a prežívame. Všetci tomu veria.

Udaj mága. Pomôž mu!

Mágovia sú nepredvídateľný a nevypočítateľný element, ktorý destabilizuje situáciu a spoločnosť. Mágia je choroba. Treba ju liečiť. Treba im pomôcť. Viem, že by som sa mal udať. Ale to by som uvalil hanbu na celú moju rodinu, všetkých mojich priateľov. Je to jasná cesta na „verejno-prospešné“ práce…ľahnem si do postele, nečakám spánok, zlé svedomie a strach ma budú budiť celú noc. Posledné lúče svetla prenikajú cez zašpinené okno.