Náš príbeh sa odohráva neveľkom meste Harkun, ukrývajúceho sa pod štítmi Južných hraničných hôr. Toto pohorie sa nachádza na úplne južnom okraji ohromnej ríše Pyarron, ktorá zaberá väčšinu územia južnej časti ohromného kontinentu Ynev… sveta, ktorý stvorili bohovia, ale ovládajú smrteľné bytosti… sveta plného boja a mágie … odvahy, odhodlania, hrdinstva a sváru.

Pyarron – Večné mesto ľudí – okolo seba podmanilo všetky územia a svojim tripartitným vedením zabezpečilo mier a rozvoj skoro celej južnej časti svetadielu. Prvým pilierom je militantná moc rytierskych rádov. Druhý pilier zabezpečuje Rada inkvizítorov – sakrálny spolok kňazov pyarronského panteónu. Tretí pilier je Biela stolica – magická univerzita a jej mágovia. Táto „trojmoc“ dokázala zjednotiť roztrúsené ľudské civilizácie a nastolila poriadok, ktorý priniesol skoro tisícročný blahobyt a rozkvet.

Tento nevídaný úspech sa však časom stal tŕňom v oku inej, oveľa temnejšej, mocnosti južného Ynevu. Krajina temnoty – Krán – s odporom a s pocitom ohrozenia sledovala vývoj mladej ľudskej rasy. Keď už sa zdalo, že nič nemôže zatieniť svetlo rozvoja, Ranagolovi prívrženci skorumpovali divoké hordy nomádov južných plání a za podpory orkských kmeňov a šíkov kránských Imperiálnych légií potiahli do boja proti rozkvitajúcej ľudskej civilizácii.

Svetlo sa zmenilo na tmu – život na smrť. Vojna trvala pridlho, osem ťažkých rokov. Pustošenie skončilo až dobytím hlavného mesta Pyarron, po 16 mesiacoch obliehania, Zborili Guľovú svätyňu, ktorú podľa legiend darovali pyarronským veriacim samotní bohovia. Trinásti Ranagolovi pankharti si po tomto víťazstve mysleli, že táto porážka ľudskú ríšu zlomí, a preto stiahli svoje légie za svoju temnú hranicu. Ale opak bol pravdou.

Pod vedením preživších mágov, kňazov a v neposlednom rade – hrdinov – sa ľudstvo zdvihlo z prachu. Niekoľko sto míľ od Starého Pyarronu, na brehu Mora galejí, sa pustilo ľudské pokolenie do výstavby nového Mesta. Ešte mocnejšieho a pompéznejšieho ako bola jeho predloha. Práce ešte zďaleka nie sú u konca, ale život ide ďalej a Pyarron už nikdy nebude nepripravený…

Na južnom okraji tejto ohromnej ríše, až za nekonečnými pláňami okupovanými krvilačnými hordami nomádov, sa tiahne vysokánske pohorie nazývané Južné hraničné pohorie, ktoré Pyarron oddeľuje od krajiny večného snehu a ľadu – neprebádaného územia polárneho Ynevu. V tomto nehostinnom kraji civilizácia ustupuje duchovnému svetu horských nomádov a len kde tu sa podarilo pyarronskému ideálu uchytiť. Jedným z týchto miest je aj neveľké mesto Harkun, v ktorom sa naša hra bude odohrávať.

…. ako to bolo …

V meste vládne gróf Don Alechandro con Tivera, hrdina bojov počas „Pustošenia“ – ako pyarrončania nazývajú veľkú vojnu s Kránom. Léno dostal za zásluhy od svojho rytierskeho rádu Zlatého leva. Chcel z tohto bohmi zabudnutého miesta spraviť centrum pyarronskej civilizácie, ale nikdy nebol dobrým obchodníkom a tak sa čoskoro dostal do finančných problémov.

Mesto pôvodne žilo z úpravy a predaja drahých kožušín, ktoré lovili vysoko v horách, aj keď sa to nepozdávalo miestnemu nomádskemu kmeňu aygurov. Potýčky boli na dennom poriadku, až sa na čelo kmeňa dostal múdry Feyehr Mantsh (Biela Tlapa). Don Alechandro vyjednal územia s nomádmi a tí sa prestali o ľudí z mesta zaujímať.

Vtedy sa však objavili prvé povesti a zvesti o zabudnutých podzemných jaskyniach, kde sa dajú objaviť starobylé poklady a lesy sa stali zrazu obrovským lákadlom dobrodruhov z blízkeho aj ďalekého okolia. Obchodu a kultúre mesta to pomohlo, ale bolo to na úkor pokoja a bezpečnosti. Tak zmizli všetky kultúrne výdobytky, ktoré gróf vybudoval. Pýcha civilizácie – divadlo sa premenila na lokál s ľahkými devami – a pravým vládcom mesta sa stal úžerník menom Jesus Alcala. Mal v hrsti ako grófa, tak aj ostatných remeselníkov v meste, ale hlavne výrobu slávnej pálenky „frndžalica“, ktorá sa popri kožušinách stala hlavným vývozným artiklom Harkunu.

Grófova dcéra Helena, zrazu upadla do smrteľnej letargie. Nikto si s jej smútkom nevedel rady a tak Don Alechandro sľúbil jej ruku tomu, kto ju rozveselí. Mesto navštívili mnohí lekári a komedianti, ale aj šľachtici, ktorí počuli o neskonalej kráse kontesy. Medzi inými aj bohatý šľachtic spoza nekonečných plání Don Armand da Cybella, ale aj principál kočovného divadla Bogumil Tortelini, chránenec miestneho opáta Thorel-a Monparasan-a. O Donovi Armandovi neskôr vysvitlo, že je temným mágom a jeho záujem o dievčinu ukrýval nejaký diabolský plán. Bohúš sa však do Heleny naozaj zamiloval a nakoniec sa mu podarilo vyčarovať úsmev na jej tvári.

Thorel Monparasan ako hlava pyarronskej cirkvi v Harkune bol zástancom navrátenia kultúry do mesta. Chceli získať späť divadlo od Jesus-a a pomáhal aj ostaným podnikateľom v meste vymaniť sa z úžery Alcaly. Vďaka nemu bola zistená korupcia v radoch mestskej stráže a naverbovaná nová jednotka z mladých dobrodruhov.

Vysoko v horách sa však diali oveľa chaotickejšie veci. Po podivnej smrti Feyehr Mantsha sa na jeho pohrebisku objavil zlovestný duch, ktorého sa nepodarilo zahnať ani šamanskými zariekaniami. Tajomná osoba mocného čarodeja z Pyarron-u – Imer Ilochar – sa snažila získať prístup do tajomného zakázaného mesta v podzemí Dvojdračieho údolia. Anokh, šamanský učiteľ aygurských kmeňov zmobilizoval svojich, ale aj kňazov z mesta na boj proti temnu. Imer sa však spojil s Donom Armandom a na pomoc si privolali aj démonických bojovníkov khálov (leví ľudia z bájok). V heroickom boji boli démoni porazení a Imer zabitý, Don Armand však unikol. Ani výprava najlepších do podzemných ruín mesta z dôb démonickej praríše nepriniesla jeho dolapenie.

Málokto si to uvedomoval, ale temná konjunkcia planét, počas ktorej sa tieto udalosti diali, priniesla aj mnohé iné podivnosti.
Počas prvého predstavenia oslobodeného divadla, priamo na javisku spáchali rituálnu samovraždu mnohí členovia Bohúšovho divadla spevu a tanca. Ich telá opustili duchovia mýtických tvorov a splynuli z nekonečnosťou snov.

Počas rituálu spojenia, keď sa mladá aygurka Boo vydávala za aygurského šamana Tuehz Amber, došlo k nevídanému prejavu elementov vo víre bubnov a tanca.
Skorý príchod prívalových dažďov však rýchlo vrátil svet do starých koľají a veľké dobrodružstvo sa skončilo …

… ako to je …

Prešli dva mesiace a Harkun sa chystá na veľkú svadbu. Helena je stále smutná, ale už neupadá do letargie ako predtým. Don Alechandro sa vybral do hlavného mesta „na nákupy“ a na najväčšie počudovanie obyvateľstva sa vrátil aj s pohľadnou šľachtičnou vdovou, s ktorou sa zoznámil na svojich cestách. Priniesli zo sebou aj jej malé detičky. Vyzerá to tak, že bude dvojitá svadba. Donna Lucretia sa veľmi milo a chápavo postavila k smútku svojej budúcej dcéry a veľmi rýchlo si získala rešpekt aj medzi obyčajnými ľuďmi mesta. Na rozdiel od svojho nevýrazného partnera dokáže fundovane riadiť ľudí vo svojom okolí.

Kým mesto žije prípravami na oslavu z lesa a hôr opäť prichádzajú zlovestné správy. Mnohí dobrodruhovia rozprávajú o nevídaných bytostiach a rastlinách. Smrť číha za každým stromom či skalou. Ani miestny nomádi sa necítia byť v bezpečí.

Aygurov navyše opustil ich mladý šaman aj s mnohými mladými kmeňmi sa vybrali hľadať svoje miesto do ďalekých krajov. Duchovno, ktoré tento kmeň tak charakterizovalo, zrazu zmizlo z ich života. Moc predkov ich opúšťa a sú rovnako ohrozovaní nehostinnou krajinou, ktorá im doteraz bola domovom …
Čo prinesie budúcnosť … čo sa udeje v nadchádzajúcich dňoch ? Bohovia a duchovia mlčia a tisícročné bralá hôr sa tiež len mlčky prizerajú …